Poledniakovci – podnikatelia z Košíc

V roku 1886 dielňu odkúpil a sám začal riadiť výrobu strojov s malou zlievarňou na farebné kovy. Trvalo dvanásť rokov, kým dielňu presťahoval na iné miesto, na dnešnú Košickú ulicu č. 44. Ako technicky nadaný človek vycítil význam elektrifikácie, a preto výrobu práve zavedením elektriny posúva do výrobného procesu a kupuje vedľajšiu budovu cukrovaru. Stroje potrebné pre výrobu Francisových vodných turbín a vodných kolies sa stali základným výrobným programom, hoci sa opierali o dovezené stroje. Avšak veľa foriem a strojov pre výrobu sa vyrobilo priamo na mieste. Následne kúpou ďalšieho priestoru rozšírili výrobný program. Pribudli výrobky ako zariadenia pre mlyny a mestá, napríklad kandelábre, poklopy na kanále, ozdobné mreže, oplotenia pre stromčeky a lavičky.

Pracovné vypätie a pracovné tempo si ale vyžiadali svoju daň, v roku 1915 Karol Poledniak st. zomrel a na jeho miesto nastúpil jeho syn, Karol Poledniak mladší. V čase smrti svojho otca študoval vo švajčiarskom Zürichu, štúdium nedokončil, ale prevzal vedenie fabriky.

V roku 1916 zmenila fabrika svoj názov na „Karol Poledniak, strojáreň a zlievareň“ v Košiciach. Na rozdiel od svojho otca nebol najlepším obchodníkom, ale určite bol skvelým technikom. Vďaka štúdiu v zahraničí mal kontakty a vedel si technicky dotvoriť akékoľvek zariadenie. Na každom výrobku bol štítok s menom fabriky a musel byť stopercentný. Keď kvalita nezodpovedala predstavám, vedel byť veľmi zúrivý. Traduje sa príhoda, že na lakovaní sedadiel do vlaku našiel drobný fľak a od zúrivosti nad nedokonalosťou rozbil celé sedadlo kladivom.

Ako jeden z prvých používal zváranie elektrickým oblúkom. Dnes by sme o ňom povedali, že je na špičke výrobných technológií. Zaujímavosťou je, že rodina nebývala v honosnej vile, ale v trojizbovom byte priamo vo fabrike. Aj pre Karola mladšieho bola na prvom mieste fabrika a až potom rodina. Vznik Československa však pre nerovnomernosť priemyselnej výroby v českých krajinách a na Slovensku spôsoboval ťažkosti aj košickým podnikom. V roku 1923 nastala finančná kríza spôsobená najmä prehusteným konkurenčným prostredím. Karolovi Poledniakovi ml. sa túto krízu podarilo prekonať najmä získaním dôvery zákazníkov svojimi kvalitnými výrobkami, aj keď predával za vyššie ceny, napríklad ako konkurenčná zlievareň Fleischer. Tá napokon v roku 1926 pozastavila výrobu a upadla do konkurzu.

Karol Poledniak sa aktívne podieľal aj na spoločenskom, kultúrnom a politickom dianí a ako funkcionár Košického atletického clubu aj na športovom živote mesta. Za ženu si zobral Martu Bauerneblovú, ktorá pochádzala z významnej košickej pivovarníckej rodiny. Poledniak bol už pred sobášom zainteresovaný v pivovarníckom biznise, pravdepodobne v súvislosti s dodávaním strojového zariadenia pre Bauerneblov pivovar.

V 30. rokoch vnútorné problémy rodiny a ekonomická kríza spôsobili finančnú stagnáciu. Karol Poledniak síce začal novú akvizíciu – opravovanie áut, ale aj tak nakoniec musel prepúšťať. Následne prišiel rok 1940 a vojnové roky. Fabrika sa špecializovala na výrobu strojov, manipulačnej techniky pre banský priemysel a najmä banských vozíkov. Počas tohto obdobia zamestnával 400 pracovníkov. Zároveň sa zmenil názov firmy na „Karol Poledniak, továreň na stroje, železolejáreň a stavba mlynov“. Zmenou sa snažila fabrika upozorniť na význam zlievarne, ktorú modernizoval a zvýšil výrobné kapacity. Fabrika zaznamenala rozvoj konštruktérskej základne s dôrazom na precíznosť technického riešenia výrobkov a vysokú presnosť.

Po druhej svetovej vojne strojárska výroba nabehla na pôvodné výrobné kapacity, čo súviselo s ochranou strojárskeho vybavenia pred ustupujúcimi nemeckými vojskami. S viacerými zamestnancami ukryl zariadenie fabriky a čo sa skryť nedalo, to odkreslili, aby sa dali vyrobiť nanovo. Po bojoch sa vo fabrike usídlili sovietske vojská a Karol Poledniak v tom nevidel nič zlé. Jedného dňa bol pozvaný na pohovor a viac sa nevrátil. Podľa všetkého niektorý nespokojný zamestnanec udal Karola Poledniaka ako kolaboranta. Ako sa rodina neskôr dozvedela, bol okamžite odtransportovaný do mesta Janakievo na Ukrajine. Zomrel 2. 3. 1945 na oslabené srdce. Jeho hrob rodina nemôže ani navštíviť, pretože sa prepadol do miestnych banských štôlní.

Povereníctvo SNR pre priemysel, živnosť a zásobovanie 20. apríla 1945 uvalilo na fabriku Karola Poledniaka dočasnú národnú správu. V októbri 1947 ju pričlenili ku Kovorobným a strojárskym závodom na Slovensku, v marci 1948 k n. p. Kriváň ČKD a 3. marca 1949 bola znárodnená.

Tým sa skončila história jednej technicky vyspelej rodinnej firmy. Dnešní zástupcovia rodiny už bojujú na iných líniách. Po roku 1989 sa síce snažili o navrátenie majetku, ale neúspešne.