Liptovskí remenári a garbiari
Liptovskí remenári a garbiari
Možno si spomínate na seriál Sváko Ragan a na nasledujúci dialóg:
„Vy ste vinár…“
„Ja som len garbár, ale vínu sa rozumím též.“
„Garbár, garbár co je to garbár?“
„Spracúva kožky na podešvy, na futierko, na tašky, na rukavice a tak.“
„Kožkár, muj otec to robia též!“
Dnes mnohí ani len netušia, že remeslo garbiar vôbec existovalo a spájalo sa nielen s Brezovou a kopanicami, ale aj s Liptovom. Samostatné garbiarske cechy vznikali od 16. storočia v slobodných kráľovských mestách, od 17. storočia aj mimo nich. Prvý vznikol v Prešove (1503), ďalšie v Levoči (1544), Košiciach (1568), Bratislave (okolo 1550). Liptovský Mikuláš nezostal pozadu. Jednou z najznámejších remenárskych, teda garbiarskych (kožiarskych), rodinných firiem bola remenárska firma Žuffovcov. Pochádzali z Oravy – z Revišného a Zemianskej dediny, v 17. storočí sa presunula časť rodiny na Liptov, do Vrbice.
Rodina Žuffovcov sa venovala roľníctvu a chovu dobytka. Logickým vývojom sa dostali k výrobe a úprave koží pre ďalšie použitie. V písomných záznamoch sa spomínali Michal a Juraj Žuffovci v obecnom protokole, v roku 1687 je ako tovariš uvedený ďalší z rodiny, Michal Žuffa, a to v ševcovskom cechu.
V 18. storočí je zaznamenané meno Žuffa ako majster cechu ševcovského, resp. garbiarskeho s právom kontroly kvality.
Záznamov o rodine je možné nájsť množstvo, napr. 1701 Martinus Žuffa, v roku 1705 Andreas Žuffa, v roku 1744 Adamus Žuffa, v roku 1774 Martynus Žuffa a v roku 1780 Joanes Žuffa. Žuffovci neobmedzovali svoje pôsobenie len na garbiarstvo a remenárstvo.
V 19. storočí sa jeden z nich, Ján Žuffa stáva aj spolupracovníkom farára Milana Michala Hodžu, keďže Vrbica patrila pod pôsobenie evanjelickej fary v Liptovskom Mikuláši.
Za vznikom veľkých dielní, ktoré sa neskôr menili na fabriky, bola zmena zákonov v polovici 19. storočia. Zanikajú cechy, regule, obmedzenia a podnikaví ľudia začínajú hľadať nové cesty, ako zvýšiť a zrealizovať väčšiu a rýchlejšiu výrobu. Vo Vrbici, neďaleko Mikuláša, boli zakladateľmi továrne na remeň Matej Žuffa a Andrej Žuffa. Začínali ako robotníci už v existujúcej dielni Kováč a Stodola. Na bratoch bol poznať podnikavý duch, pretože po dvanásťhodinovej šichte pokračovali v práci aj doma a vyrábali krpcovinu. Na prvý pohľad bola možno menej hodnotná, ale zato veľmi predajná na liptovských dedinách.
Ak by sme dnes chceli nájsť miesto pôsobenia Žuffovcov, museli by sme ísť do Liptovského Mikuláša. Z celého mestečka Vrbica zostal len evanjelický kostol, v roku 1923 bolo zlúčené s Liptovským Mikulášom a v 70. rokoch 20. storočia bolo zbúrané. My sa však v našom rozprávaní posunieme do roku 1883: Vrbicu a Liptovský Mikuláš postihol veľký požiar. Za následok mal zánik niekoľkých garbiarskych dielní a tu sa k slovu dostali Žuffovci.
Nastúpili na miesto zničených konkurentov a dodávali nielen patričné množstvo, ale aj prvotriednu kvalitu. A zisky, ako správni podnikatelia, použili na rozšírenie výroby a modernizáciu fabriky. Po počiatočných úspechoch sa majitelia rozdelili. Za odstúpenie z fabriky Andrej Žuffa starší dostal od svojho brata osemdesiattisíc korún. Aj keď na tie časy to bola obrovská čiastka, po kúpe mlyna a jeho prestavbe sa financie povážlivo stenčili.
K otcovi do zamestnania prišiel Andrej mladší. Žuffovci bojovali nielen s nedostatkom kapitálu, ale aj so županom Palugyayom. Ten zbadal konkurenciu, ktorá mu berie zamestnancov a asi aj lepšie platí, a tak začal vymýšľať dôvody, prečo by mali Žuffovci so svojou výrobou zmiznúť. Napríklad, že ryby v potoku Palúdžanka vyhynú. Nevyhynuli. Zároveň Andrej starší zaviedol nový druh suroviny, až z ďalekej Indie a to kipsku, ľahkú kožu.
Prvá svetová vojna znamenala pre garbiarov rozmach, po ktorom nasledovali krízové roky v novej republike. Slovenský priemysel bol voči českému menej konkurencieschopný, a preto prišlo k veľkému zatváraniu slovenských fabrík.
Andrej starší zomrel v roku 1919, a vo vedení fabriky pokračovali jeho synovia: Andrej, Pavol a Milan. Milan bol povolaním chemik, preto ako riaditeľ nahrádzal prírodné materiály za syntetické a množstvo patentov mu umožňovalo modernizáciu výroby.
Milan sa zároveň angažoval v záchrane kožiarskeho priemyslu v Liptovskom Mikuláši, využíval svoj vplyv v novinách a v priemyselných komorách novej republiky. Export za každú cenu (ako východisko z núdze) viedol aj k vývozu polotovarov. Mikulášske firmy hľadali východisko vo vývoze kapitálu. Žuffovci investovali v Budapešti, kde zriadili továreň na spracovanie koží. Počas krízy sa výrobná kapacita vo fabrike Žuffovcov využívala asi na 50%.
Počas druhej svetovej vojny, napriek závislosti od dovozu surovín, pomocných výrobných látok a obmedzeným možnostiam exportovať, mikulášsky priemysel vzrastal. Nárast spôsobila vojnová konjunktúra a potreba výrobkov kožiarskeho priemyslu, ako aj strata konkurencie zo strany českého priemyslu. Firma Žuffovcov v roku 1940 kúpila nové garbiarske stroje, o rok neskôr postavili sociálne zariadenia a byty pre robotníkov, v rokoch 1943-1944 kúpila ďalšie strojné zariadenie a postavila extraháreň.
Na konci vojny, počas bojov o Liptov, Nemci odvážali väčšinu surovín na 327 nákladných autách. So škodami na budovách, zariadení a pod., strata počas vojnových udalostí predstavovala 16 218 582 korún. Napriek snahám rodiny podieľať sa naďalej na garbiarskom priemysle, a to napríklad návrhmi Ing. Pavla Žuffu na vybudovanie extrahárne, história tejto významnej rodiny na vedení garbiarní končí.
Andrej Žuffa mladší zažil znárodnenie svojej fabriky a celého majetku, zomrel v roku 1963. Po Andrejovi Žuffovi ml. máme dodnes niekoľko pamiatok. Historickú vilu A. Žuffu s pôvodom v prvej polovici minulého storočia. Zároveň je po ňom pomenovaný žľab v severnej stene Kriváňa.
Ing. Pavel Žuffa zomrel v roku 1970 a pracoval v socialistických Kožiarskych závodoch. Z významných Žuffovcov môžeme spomenúť Ing. Mateja Žuffu mladšieho – námestníka riaditeľa Oblastného riaditeľstva pre priemysel energetický v Bratislave.
Zdroj: myliptov.sme.sk