Rodina riadi banku

Už v roku 1772 povolila Mária Terézia založenie Prvej úverovej hlavnej pokladnice a v roku 1842 na území Uhorska pôsobí Rakúsko–uhorská banka. Veľký boom rozvoja bankovníctva začal v Uhorsku po Rakúsko–uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Zákon, ktorý bol vydaný o pár rokov neskôr, spôsobil doslova výbuch v zakladaní bánk. Popri bankách s maďarským, rakúskym alebo českým kapitálom sa dostávajú k slovu aj banky s kapitálom slovenským. V roku 1878 sa bratia Peter a Daniel Makovickí rozhodli, že založia peňažný ústav so slovenskou správou a za účasti slovenského kapitálu. Bratia boli zbehlými obchodníkmi s koloniálnym tovarom, ale dnes by sme povedali, že v zahraničnom obchode. Makovickí boli zakladatelia fabrík. Založili aj jednu z prvých slovenských bryndziarní.

3. júna 1879 sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie Ružomberského účastinárskeho úverkového spolku – čo bol názov novej finančnej inštitúcie. Správcom spoločnosti bol zvolený Daniel Makovický, ktorý zároveň vykonával aj funkciu pokladníka. Účastinnú istinu, 30-tisíc zlatých, splatili účastinári na 50 %, zvyšok akciového kapitálu bol doplnený o tri roky neskôr z rezervnej základiny. Obchodná politika banky sledovala podporu malých obchodníkov, remeselníkov a roľníkov.

V roku 1887 sa stal členom správnej rady Ružomberského úverkového akciového spolku ďalší z rodiny Makovických – Vladimír. V roku 1903 strieda svojho otca na čele vtedy už Úverovej banky, ktorá vznikla premenovaním. Vladimír Makovický študoval gymnázium v Martine a v Ružomberku, neskôr prišla na rad aj obchodná škola v Hamburgu. Po skončení škôl pracoval v Debrecíne, v Budapešti a aj u otca v ružomberskej bryndziarni, podieľal sa na zakladaní papierní v Ružomberku. Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 patril k organizátorom hospodárskeho života a bankovníctva na Slovensku. V roku 1919 pretransformoval Úverovú banku na Slovenskú banku, z ktorej vybudoval silnú finančnú inštitúciu, rozhodujúcu v rámci rozvoja hospodárstva na Slovensku. Prvé, čo banka urobila bolo, že presťahovala svoju centrálu do Bratislavy, a to dokonca jeden týždeň po podpise zmluvy v Trianone.

Zaujímavosťou je, že Vladimír Makovický si nechal postaviť vilu na Kalvárii…, ale tak ako dnes, aj kedysi sa diali zaujímavé veci:

V roku 1927 bola… „osobná záležitosť predsedu Vladimíra Makovického, ktorý… vzhľadom na to, že v dosavádnom svojom byte ďalej zostať nemôže a že mu jeho majetkový stav nedovoľuje…!“ žiada banku, aby mu kúpila alebo zabezpečila zodpovedajúce bývanie. V roku 1932 sa sám Makovický vyjadril, že v roku… „1928 bola užším výberom vyslaná komisia, ktorá mala zabezpečiť postavenie obytného domu, v ktorom by som ja mal zabezpečený doživotný byt. Záležitosť táto sa neuskutočnila…“ A napriek tomu vila stála. Taký malý slovenský zázrak!

Na tomto mieste by sa patrilo spomenúť ešte jedno meno z oblasti bankovníctva – a to bankára Michala Bosáka. Tento Šarišan, narodený v Okrúhlom v roku 1869, bol typickým príkladom splneného amerického sna. Po vysťahovaní do USA pracoval ako baník, rozvážač piva, krčmár a veľkoobchodník s vínom. V roku 1897 založil banku Michael Bosak Private Bank a agentúru lodných spoločností, kde mu jeho krajania dôverovali a zverovali mu svoje ťažko zarobené peniaze. Postupne sa stal členom predstavenstva First National Bank v Olyphante a jej prezidentom. A možno teraz to najdôležitejšie: Prezident banky 25. júna 1907, Michal Bosák, podpisuje americkú desaťdolárovku. Neskôr zakladá Slavonic Deposits Bank vo Wilkes-Barre a v roku 1915 ďalšiu Bosak State Bank v Scrantone.

Úspechy jeho bánk mu priniesli uznanie amerických finančníkov a členstvo v správnych radách starých amerických bánk. Po čase obracia svoj záujem aj na Slovensko, kde 31. augusta 1920 transformáciou Roľníckej banky vznikla v Bratislave Americko-slovenská banka, kde mala Bosak State Bank 60 % podiel. Koniec banky bol spôsobený nielen svetovou krízou ale aj nepriateľským postojom zástancov čechoslovakizmu na politickej scéne prvej republiky. Na Slovensku zanechala výraznú stopu: Bosákovu banku v Prešove ako krásnu architektonickú pamiatku. Na Slovensko sa Bosák už nevrátil, aj keď mu vláda chcela odovzdať uznanie za podporu Československa. 3. februára 1937 sa ešte zúčastňuje na prijatí delegácie amerických Slovákov prezidentom USA Franklinom D. Roosveltom a následne zomiera.