Príbeh rodinnej firmy Kuffner de Diószeg

Príbeh rodinnej firmy Kuffner de Diószeg

Málokto si už dnes na Slovensku spomenie na Diószeg, ale poznáme Sládkovičovo, ktorého symbolom sa stal cukor a cukrovar. S cukrovarom a spracovaním repy je spojená rodina Kuffner.

Na začiatku podnikateľských aktivít bola šachová partia. V roku 1720 si židovský obchodník Juda Löbl prenajal od kniežacej rodiny Lichtensteinovcov pálenicu a na rozdiel od iných, využil priaznivú dobu na založenie rodinného podnikania. Juda bol famóznym hráčom šachu a podľa legiend, ktoré kolovali v rodine, po jednej šachovej partii s francúzskym šľachticom, si ako výhru odniesol pozemok v strede mesta Břeclav, a tak ako prvý Žid sa presťahoval mimo židovské geto. Zomrel v roku 1731 a rodina mala nasmerované k bohatstvu.

Jozef II. v roku 1787 ustanovil nariadenie o priezviskách a vtedy si aj Judov vnuk Wolf zmenil priezvisko na Kuffner. Priezvisko sa stalo známe nielen v Břeclavi, ale aj vo Viedni a v Sládkovičove. Kuffnerovci sa ukázali ako schopní podnikatelia, v cukrovarníctve vycítili neskutočný potenciál. V 19. storočí sa zmenil systém tradičného pestovania plodín a cukrová repa vytlačila tradičné rybníky a pastviny. Vytvorené hospodárske dvory boli základom pre pestovanie cukrovej repy a založenie břeclavského cukrovaru bratmi Jakubom, Herrmannom a bratrancom Ignazom v roku 1861. Postavenie cukrovaru zmenilo celý ráz mesta a dokonca k nemu pribudol most spájajúci cukrovar so železnicou. Cukrovar vyrábal biely – rafinovaný cukor a Kuffnerovci mali celý výrobný proces pod palcom. Jedným zo základov rodinného podnikania boli aj vzájomné sobáše medzi bratrancami a sesternicami, čím boli prepojené rodiny aj finančne. V cukrovare na prelome 19. a 20. storočia pracovalo až tisíc zamestnancov a denne spracovali 8 000 kg cukrovej repy.

Dušou podniku, ako aj najvýznamnejšou osobnosťou rodiny, sa stal Herrmann Kuffner. Pre svojich robotníkov nechal postaviť nájomné byty a robotnícke domčeky, podporoval študentov bez ohľadu na národnosť a vieru. Medzi rokmi 1873 až 1899 sa stal prvým starostom mesta židovského pôvodu. Za svoje zásluhy bol povýšený do šľachtického stavu. Po jeho smrti v roku 1905 sa do čela cukrovaru postavil jeho syn Ludwig von Kuffner. Po vzniku Československej republiky břeclavská vetva Kuffnerovcov stratila v rámci pozemkovej reformy veľkú časť svojich majetkov a cukrovar v roku 1924 odkúpila Akciová společnost pro průmysl cukrovarnický z Hodonína. Ludwig zomrel bezdetný v roku 1937 a pochovaný je na miestnom židovskom cintoríne.

Okrem cukrovaru aj pivovar

V roku 1850 kúpili Jakob a Ignaz Kuffnerovci zadlžený pivovar od svojho bratranca v Ottakringu. Neskôr pivovar zväčšili, pripojili pálenicu a výrobu kvasníc. Zaujímavosťou bolo, že pivovar nemal potrubia z horských prameňov, ale vodu používal z vlastných navŕtaných studní. Ignaz Kuffner bol považovaný za sociálneho zamestnávateľa a jeho zamestnanci mali k dispozícií kuchyňu v pivovare a postarali sa im aj o deti. Za svoj prínos k spriemyselneniu Rakúska bola aj táto časť rodiny pozdvihnutá do rakúskeho šľachtického stavu v roku 1878. Po smrti Ingaza von Kuffnera (1882) prešiel pivovar s príslušenstvom na syna Moritza von Kuffnera, vyštudovaného chemika.

Pristavovalo sa a modernizovalo vo veľkom. Po roku 1905 sa do finančného vedenia dostali aj peniaze ďalšej vetvy von Kuffnerovcov a vytvorili akciovú spoločnosť s kapitálom viac ako 10 miliónov korún. V roku 1913 mala Ottakringer Brauerei okolo 40 000 štvorcových metrov a k dispozícií napríklad aj skladovacie možnosti z betónu, kde boli umiestnené sudy s obsahom 50 až 600 hektolitrov. Moritz von Kuffner bol zanieteným horolezcom, založil rozhľadňu – Kuffner Sternwarte a nechal postaviť vo Viedni palác. Dokonca v pivovarníctve bol prvý v monarchií, ktorý v roku 1905 uzatvoril so svojími zamestnancami kolektívnu zmluvu a ako prezident Zväzu pivovarníkov sa snažil o zlepšenie podmienok pracovníkov v pivovare.

Po „Anschlusse“ Rakúska prišlo k predaju pivovaru a majetku do rúk Gustáva II. Harmera. V rámci vtedajších možností môžeme predaj označiť ako férový. Časť majetku, ako aj obrazové zbierky boli s ťažkosťami vyvezené z krajiny a nový majiteľ pivovaru po skončení vojny vyplatil ďalšie finančné náhrady za pivovar. S pomocou švajčiarskeho horolezca sa rodina postupne usadila vo Švajčiarsku, kde Moritz v roku 1939 zomrel. Jeho syn založil Nadáciu Moritza a Elsy Kuffnerovcov, ktorá podporovala študujúcich, trpiace rodiny, sociálnu prácu a pod.

Diószeg – Sládkovičovo

Jakob, Herrmann a Ignaz, po založení cukrovaru v Břeclavi, zriadili spolu s majiteľmi banky Gebruder Guttmann Wien v roku 1867 cukrovar v Diószegu. O dva roky neskôr z poverenia rodiny prišiel do vedenia cukrovaru ďalší príbuzný, Karl Kuffner, vtedy dvadsaťročný absolvent škôl vo Viedni a Mosonmagyaróvári. Karl Kuffner sa podieľal nielen na ekonomickom rozkvete cukrovaru, ale aj spolupracoval s technikmi na vylepšeniach výroby cukru. V roku 1899 pribudla elektráreň, o rok neskôr telefonické spojenie, vynikajúcim riešením bola poľná železnička ponvágli a k cukrovaru patril liehovar, parný mlyn, mlyn Mária, konzerváreň a kameňolom v Novom Meste nad Váhom. Založil (a cukrovaru to prinieslo zisk) Súkromný výskumný ústav poľnohospodársky. Výsledkom bola nová odroda repy s hmotnosťou do 400 g a cukornatosťou 18-20 %.

Na hospodárskych plochách na hnojenie používal odpad z cukrovaru. Tento typ hospodárenia nazvali – diószegská metóda. Choval dobytok, ktorý vyvážal do Anglicka so ziskom, rád si robil reklamu prehliadkami svojich podnikov, teraz by sme to nazvali zážitkovou turistikou. Mal významných hostí, napríklad v roku 1914 navštívil jeho fabriky a pozemky princ Belay z Abesínie. Oženil sa v neskoršom veku a jeho manželkou sa stala neter salzburského arcibiskupa. Aby sa sobáš mohol uskutočniť, prestúpil na katolícku vieru.

Sám Karl sa napríklad zúčastnil záchranných prác počas povodní, preto mu cisár udelil kráľovský diplom a v roku 1896 predikát de Diószeg s titulom baróna. Reprezentoval Uhorsko na svetovej výstave v Paríži, po založení Ústredia cukru v Uhorsku sa stal prezidentom tejto spoločnosti, bol viceprezidentom Úverovej banky v Galante… Funkcií, kde tento činorodý človek pôsobil, bolo veľké množstvo. Postavil si kaštieľ s obrazárňou, pre vyšších úradníkov svojej fabriky vily, pre zamestnancov tri nájomné domy a ubytovňu pre sezónnych robotníkov. O jeho činorodosti a prakticizme svedčí aj regulácia Dudváhu a v bývalom vodnom mlyne nechal nainštalovať turbínu na výrobu elektriny pre verejné osvetlenie. Zomrel v roku 1924 a pochovaný bol v mauzóleu v parku.

Dedičom sa stal Raoul Kuffner, barón de Diószeg. Napriek tomu, že bol pripravovaný na vedenie rodinného podniku, nebola to jeho srdcová záležitosť. Rád cestoval alebo sa venoval umeniu. Spolu so svojou manželkou Carou Carolínou mal dve deti. Manželka zomrela v roku 1932 na otravu krvi a pán barón sa oženil druhý raz s maliarkou židovského pôvodu Tamarou de Lempickou. Aj pod vplyvom politických udalostí, manželky a svojej nechuti bojovať o fabriku, predal cukrovar maďarskej spoločnosti Georgia a. s., rodinnú a druhú najväčšiu zbierku obrazov na Slovensku a odišiel do USA. Za ním tam v roku 1939 a 1940 prišli obidve deti. Po druhej svetovej vojne v roku 1951 vydal knihu v Planomania: Capitalism Makes Sense, kde popisoval fungovanie celého výrobného procesu v Diószegu a uviedol úvahy o škodlivosti regulácií. Dnes by sme popísali fungovanie tohto hospodárstva ako bezzvyškové, vždy sa použil odpad na ďalšiu výrobu. Raoul Kuffner zomrel na lodi v roku 1961 ako 75-ročný.

Príbehmi najvplyvnejších rodinných firiem z histórie Slovenska vás sprevádza odborníčka a diplomovaná sprievodkyňa, Dagmar Gubová. www.karpatika.sk