Príbeh rodiny Colutta: Čo ak nie je komu odovzdať firmu? | Inštitút Rodinného Biznisu

Z jednej vinice do 25 krajín sveta: Giorgio Colutta buduje rodinný biznis už 40 rokov. Čo ak ho však nebude komu odovzdať?

 

Rodinné firmy majú jednu zvláštnosť. Môžete celý život pracovať na tom, aby boli väčšie, modernejšie a hodnotnejšie. Môžete ich dostať na zahraničné trhy, investovať do technológií a pripraviť ich na ďalšie desaťročia. No jednu vec si kúpiť nedokážete – ďalšiu generáciu, ktorá ich bude chcieť prevziať.

Taliansky podnikateľ Giorgio Colutta pozná rodinné podnikanie z perspektívy človeka, ktorý sám pokračoval v diele predchádzajúcich generácií. Je vnukom Antonia Coluttu, ktorý v roku 1939 kúpil vinárstvo Colutta – Bandut v oblasti Colli Orientali del Friuli na severovýchode Talianska.

Giorgio je dnes treťou generáciou. Rodinnému vinárstvu sa venuje viac ako štyri desaťročia, hoci jeho profesionálna cesta mohla vyzerať úplne inak.

Vyštudoval totiž farmáciu a získal titul s najvyšším vyznamenaním. Napokon však zostal pri pôde, viniči a rodinnom mene. Svoju prvú vlastnú úrodu spracoval v roku 1985.
A práve jeho skúsenosť dnes otvára oveľa väčšiu otázku než to, ako vyrobiť dobré víno. Čo sa stane s rodinnou firmou, keď ďalšia generácia nepríde?

Starý otec kúpil vinárstvo, vnuk ho dostal do sveta

Coluttovci vyrábajú víno v jednej z významných vinárskych oblastí regiónu Friuli Venezia Giulia. Ich vinice medzi Buttriom, Manzanom a Rosazzom dnes pokrývajú približne 23 hektárov.

Giorgio však neprevzal rodinné dedičstvo preto, aby ho iba udržiaval. Firma postupne modernizovala výrobu a otvorila sa svetu. Dnes vyváža svoje vína do 25 krajín a export tvorí približne 65 % jej obratu. Vína Colutta sa dostali aj do známych vinárskych sprievodcov a publikácií ako Gambero Rosso, Slow Wine, Wine Spectator, Decanter, James Suckling či Wine Enthusiast.

Rodinný podnik zároveň nezostal iba pri víne.
Giorgio rozšíril jeho aktivity o agroturizmus a výrobu energie z fotovoltických zdrojov. Vinárstvo získalo certifikáciu udržateľného hospodárenia SQNPI a pri vykurovaní využíva aj zvyšky z orezávania viniča. To je jedna z lekcií jeho príbehu: prevziať rodinnú firmu ešte neznamená pokračovať presne tam, kde skončila predchádzajúca generácia.

Staré múry, nové technológie

Pekne to vidieť aj na samotnom sídle vinárstva. V roku 1999 začala rodina rekonštruovať historickú budovu z 18. storočia. Zachovala pôvodné kamenné múry a trámy, no dovnútra priniesla moderné technológie na výrobu a fľašovanie vína.

V roku 2006 následne rozšírila výrobné priestory, doplnila nové zariadenia a klimatizovaný sklad.
Je to takmer symbolické pre celý príbeh rodinného podnikania: uchovať to, čo má hodnotu, ale nebyť väzňom minulosti.

Giorgio pritom skúsenosti nezískaval iba vo vlastnej firme. Počas kariéry viedol farmárske združenia na provinčnej aj regionálnej úrovni, pôsobil v predstavenstvách finančných a bankových inštitúcií, v obchodnej komore v Udine a zastával aj funkciu prezidenta Konzervatória hudby v Udine.
Jeho svet sa tak už dávno nekončí pri vinohrade.

Giorgio Colutta s otcom
Colutta vinárstvo kedysi

Rodinný odkaz nemusí znamenať rodinného riaditeľa

A práve tu sa mení pohľad na to, čo vlastne znamená úspešne odovzdať rodinný biznis.

Cieľom nemusí byť za každú cenu nájsť ďalšieho člena rodiny, ktorý si sadne do kresla súčasného majiteľa. Podstatné môže byť zachovať hodnotu vytvoreného majetku, zabezpečiť jeho ďalšie fungovanie a ochrániť princípy, na ktorých rodina firmu vybudovala.

Rozhodnutie však nemožno odkladať donekonečna.
Budúcnosť vlastníctva, riadenia a úloha ďalšej generácie patria medzi témy, o ktorých potrebuje rodina hovoriť skôr, než ju k rozhodnutiu prinútia okolnosti.

Giorgio Colutta má za sebou viac ako 40 rokov vo vlastnom rodinnom biznise. Pokračoval v práci svojho starého otca, modernizoval vinárstvo, rozšíril podnikanie a dostal rodinné vína do 25 krajín.

Na Medzinárodný kongres rodinných firiem však nepríde hovoriť iba o tom, ako rodinný biznis prevziať. Otvorí možno ešte náročnejšiu otázku: ako ho raz správne odovzdať – aj keď ďalšia generácia nemusí stáť pripravená za dverami.

Giorgio Colutta dnes