Čarovné Piešťany

Čarovné Piešťany

Slovensko môžeme pokojne nazvať veľmocou kúpeľov. Aj keď niektoré zanikli a ich slávne časy pripomínajú len rozpadávajúce sa budovy a boj o reštitúcie, sú také, ktoré dodnes žiaria ako perla na mape kúpeľníctva. Piešťany patria do druhej skupiny. Ich bahno v minulosti a aj dnes vracia zdravie a zlepšuje pohybovú schopnosť pacientov. Barlolámač je symbolom Piešťan a vznikol z pôvodného obrazu od Artura Heyera z roku 1894. V roku 1933 sa zmenil na sochu od Roberta Küheyera na začiatku Kolonádového mosta.

Naše články sa zaoberajú rodinnými firmami. A v Piešťanoch môžeme spomenúť dve. Ako prvú, ktorá sa postarala o zvýšenie prestíže a významu Piešťan, spomenieme šľachtickú rodinu Erdödyovcov. Z rozhodnutia uhorského kráľa Karola VI., otca Márie Terézie, sa stali v roku 1720 majiteľmi hlohovského panstva, do ktorého patrilo zemepanské mestečko Piešťany. Prvý odborný popis účinkov piešťanského bahna „Schediasma de Thermis Postheinsibus“ vyšiel v roku 1745 a napísal ho hlavný fyzikus (lekár) slobodného kráľovského mesta Prešporka Ján Justus Torkoš.

Tridsať rokov po ňom navštívil Piešťany významný balneológ, profesor Heinrich J. von Cranz. Po jeho odbornom posúdení postavili prvú stálu budovu kúpeľov. Dovtedy sa používali iba jamy vykopané v zemi a veľakrát sa bahno priamo stretlo s vodou z Váhu.

O rozmach kúpeľov sa zaslúžil Jozef Erdődy, radca a podkancelár uhorskej dvorskej kancelárie, kráľovský hlavný dvorník a krajinský komorník. K pôvodnej budove so spoločnými kúpeľmi dal začiatkom 90. rokov 18. storočia pristaviť krytý bazén pre panstvo s názvom Gehbad – Panský kúpeľ. V roku 1821 nechal postaviť klasicistickú budovu s vaňovými kúpeľmi s prvým piešťanským zrkadliskom – sú to dnešné Napoleonské kúpele III. A založil kúpeľný park.

S kúpeľmi a rodinou Erdödyovcov sa spomína ešte jedna významná osobnosť – Ludwig van Beethoven. Tento velikán hudby navštívil kúpele v roku 1802, jeho múzou v tom období bola grófka Anna Mária, ktorá mu poskytovala ročnú rentu a skladateľ jej venoval štyri skladby. Erdödyovci boli majiteľmi kúpeľov až do vyvlastnenia v roku 1940. Od 19. storočia kúpele prenajímali Františkovi Ferdinandovi Ernestovi Schererovi, lekárovi a balneológovi, priekopníkovi zavádzania moderných lekárskych metód do kúpeľníctva a zakladateľovi Vojenského kúpeľného ústavu Piešťany. Po jeho smrti sa ujal kúpeľov ďalší nájomca – firma Alexander Winter a synovia.

Alexander Winter (narodil sa v roku 1836) pôsobil ako obchodník a podnikateľ. Oženil sa s Henrietou Kácserovou a spolu mali štyri deti: Františka, Ľudovíta, Imricha a Milku. Ako šikovný človek založil v Ipeľských Šahách obchod s textilným tovarom, podieľal sa na výstavbe župných ciest a venoval sa novovzniknutej tehelni, vápenke a píle. V roku 1889 sa začína jeho asi najznámejšie dobrodružstvo – prenajíma si od Františka Erdödyho za 33 000 zlatých kúpele, a to ako firma „Alexander Winter a synovia – podnik generálneho prenájmu kúpeľov“.

Nájomná zmluva sa podpisovala pri obnove viackrát a spolu bol nájom určený na 99 rokov. Kúpele boli desať rokov bez dohľadu a to sa prejavilo na ich stave. Winter dal zrekonštruovať budovy Napoleonských kúpeľov, Kurhotel a hospodárske budovy. Syna Františka poveril vedením podniku v Ipeľských Šahách a Ľudovíta, vtedy dvadsaťročného, v roku 1890 povolal na prácu vo vedení kúpeľov, aby mu pomáhal. V rokoch 1893-1894 dal Alexander vybudovať Kúpeľnú dvoranu (Kursalon) a letné divadlo s kapacitou 400 sedadiel. V roku 1893 založil „robotnícky penzionát“ – neskoršiu Robotnícku nemocnicu s názvom „Pro labore“ alebo „A munkának“ a získal pre pôsobenie v nej mladého talentovaného a obetavého lekára MUDr. Eduarda Weisza.

V tom čase prišlo aj k zlomovému bodu: robotníci sa v jeho zariadeniach liečili na nemocenskú pokladňu (spôsob uhrádzania liečby). Dnes by sme robotnícku nemocnicu našli pod menom Sandor pavilon aj spolu s bustou jeho zakladateľa. Postupne pribúdali nové zariadenia – dvorana Alexander a koncom deväťdesiatych rokov „Kúpele Františka Jozefa I.“. Meno získali pri príležitosti 50. výročia vlády panovníka. Bohužiaľ, socializmus sa k tejto budove zachoval macošsky, v roku 1969 bola zbúraná. Práve z podnetu Alexandra a Ľudovíta vznikol známy symbol Piešťan – barlolámač. Symbol sa stal aj vhodným propagátorom kúpeľov. Na konci svojho života Alexander s celou rodinou konvertoval zo židovského náboženstva na rímsko-katolícke, aj keď po svoje smrti v roku 1909 bol pochovaný v Šahách na neologickom židovskom cintoríne.

Najstarší syn František sa stal vedúcim podniku v Šahách. Zomrel mladý ako 32-ročný a s jeho vdovou sa oženil brat Ľudovít.

Ľudovít študoval na Technickej univerzite vo Viedni, štúdiá nedokončil, lebo otec ho zavolal do Piešťan. A barlolámač vznikol práve z podnetu Ľudovíta: „Chcel som vytlačiť plagát a rozmýšľal som o kresbe, ktorá by ohlasovala svetu uzdravenie chorého. Ale musel som šetriť, návrhy som nemohol žiadať od umelcov.“ S prosbou o pomoc sa obrátil na mladého nemeckého kresliara Artura Heyera, ktorý mu o pár dní predložil skicu lámača barlí. Po smrti otca sám vytváral ďalšie projekty na skrášlenie Piešťan ako hotel Pro Patria, Thermia Palace a kúpele Irma, stavbu liečebného domu Cyril, komplexu Eden a Excelsior, výstavbu reštaurácie Červená veža, termálneho kúpaliska Eva a Ružového mlynu. Bol otcom myšlienky výstavby novej mestskej časti – Floreátu a podieľal sa na jej realizácii, i keď v zmenených politických a spoločenských podmienkach po februári 1948.

Piešťany sa stali miestom stretávania sa vysokej medzinárodnej spoločnosti, poskytovali bohatú kultúrno-spoločenskú ponuku: založenie Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a vybudovanie múzea, koncerty, plesy, divadelné predstavenia, lekárske kongresy a exkurzie, golf, tenis… V rokoch 1919-1935 bol Ľudovít Winter predsedom Zväzu slovenských kúpeľov a napísal niekoľko prác o právnych, daňových a poriadkových otázkach kúpeľných miest. V období po skončení 1. svetovej vojny a vzniku I. Česko-slovenskej republiky sa podieľal na úprave, vybudovaní a vyasfaltovaní ulíc, chodníkov a námestí, stavbe Kolonádového a Krajinského mostu (technicky ho navrhol aj príbuzný autorky článku). Podľa jeho predstavy mali byť Piešťany kúpeľmi svetového mena. V roku 1944 rodina stratila výnimku z deportácií do koncentračného tábora, Ľudovít putoval do Serede a odtiaľ do Terezína. Po návrate sa dožil znárodnenia kúpeľov. Napriek tomu stále pracoval pre mesto. Zomrel ako 98-ročný 15. 9. 1968. V roku 1990 mu bola odhalená pamätná tabuľa na penzióne Zelený strom a socha na Kolonádovom moste, pomenovaná ulica a in memoriam udelené čestné občianstvo mesta.

Ďalší syn Alexandra, Imrich, bol to, čomu sa hovorí PR manažér kúpeľov. Narodil sa ako najmladší z bratov a veľmi skoro sa pripojil k svojmu bratovi vizionárovi pri správe kúpeľov. Pôsobil ako účtovník, ale hlavne sa podieľal na organizovaní pravidelných návštev zahraničných lekárov. V tridsiatych rokoch 20. storočia navštevovali Piešťany maharadžovia z vtedajšej Britskej Indie, ktorých Imrich využil pri mediálnej propagácii kúpeľov. Zaslúžil sa o založenie piešťanského golfového klubu v roku 1914 a taktiež o rozvoj šermu. V roku 1928 otvoril v dvorane kúpeľov výstavu o regióne Piešťan, ktorá sa postupným vývojom zmenila na stálu expozíciu. Bol prvým predsedom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti a zakladateľom piešťanského múzea (dnešné Balneologické múzeum Imricha Wintera). Imrich zomrel 26. júna 1943 vo veku 64 rokov na následky surovej bitky od gardistov v Bratislave. S manželkou Marianou mal dve dcéry. Ich potomkovia v Piešťanoch žijú dodnes.

Príbehmi najvplyvnejších rodinných firiem z histórie Slovenska vás sprevádza odborníčka a diplomovaná sprievodkyňa, Dagmar Gubová. www.karpatika.sk