Architekti Prešporka

Palugyayov palác v Bratislave (zdroj: Kniha Storočie Feiglerovcov)

Prechádzajúc sa po starých uličkách Bratislavy môžete vidieť stopy členov jednej z najvýznamnejších staviteľských rodín –Feiglerovcov. Stopy ich staviteľských schopností v Starom meste sú všade a ostatky rodiny Feiglerovcov dnes odpočívajú na starom Ondrejskom cintoríne.

V 18. storočí na stavbe kráľovského paláca v Prešporku pracoval palier (stavbyvedúci) Martin Feigler. Pôvodne pochádzal z Devína a so svojou druhou manželkou mal dvanásť detí (s prvou dve). Jeho syn Franz bol už uvádzaný v písomných dokladoch ako občan Podhradia (bola to samostatná časť Bratislavy) a venoval sa rovnakej práci ako jeho otec na mnohých stavbách Prešporku. Syn Ignatz, ktorý je dnes známy ako Ignatz Feigler starší, bol piatym dieťaťom Martina Feiglera.

Ignatz Loyola Feigler sa narodil 19. 4. 1791. Po vzore svojho otca sa Ignatz vyučil murárskemu remeslu u staviteľa Antona Danka a kamenárom u ďalšieho majstra Andreja Benka. Ako tovariš z Prešporka sa bez problémov dohovoril po nemecky a vandroval po Bavorsku a Badensku Wurttenbersku. Na určitý čas sa usadil u známeho staviteľa a architekta Josepha Kornhäusela, profesora Viedenskej akadémie, a pôsobil u profesora ako stavbyvedúci a kreslič. Po príchode do Prešporku sa stal majstrom cechu murárskeho a občanom Prešporku. Medzi majstrovskou skúškou a prijatím za občana bol rozdiel len dvoch dní.

V roku 1820, o dva roky neskôr, sa oženil s Katharinou Keckeis. Z manželstva sa dospelosti dožili traja synovia: Ignatz ml, Franz a Karl. Ignatz st. založil rodinnú staviteľskú firmu a patril k váženým zámožným občanom mesta so zmyslom pre filantropiu. Vo firme zamestnával viac ako 100 tovarišov. Jeho zákazníci sa okrem peňazí nemuseli starať o nič. Ignatz st. sa postaral o plány, rozpočet, stavebný materiál, stavbárske práce, ale aj o obedy pre svojich tovarišov. To bola novinka, lebo murárovi vtedy obed doniesla buď blízka osoba, alebo sa oň musel postarať budúci majiteľ domu. Pre svoju rodinu postavil dom na Župnom námestí. Svojej významnej realizácie na Dunajskej ulici, ktorú plánoval so svojím synom Ignatzom ml., sa nedožil, zomrel 12. 2. 1847 na týfus.

Stavebnú firmu prevzal najstarší syn Ignatz ml. (20. 11. 1820 – 16. 11. 1894). Bol absolventom benediktínskeho gymnázia a následne sa u otca vyučil murárskemu a kamenárskemu remeslu. Tento základ mu umožnil vyštudovať Bauschule Mníchovskej akadémie a v rokoch 1839-1842 absolvoval štúdium v Akadémií výtvarných umení vo Viedni v odbore architektúra. Dokonca s mimoriadnym úspechom, pretože získal Hagenmüllerovu cenu a ročné štipendium rakúskeho cisára.

Prvé tri roky spolupracoval so svojím otcom, mal mimoriadny podnikateľský talent a veľmi dobrý prejav, čo mu získalo bonitných klientov a spoločenský status. Stal sa členom mnohých spolkov – Prešporský meštiansky strelecký spolok, Uhorský lesnícky spolok, Spolok pre podporu výtvarného umenia a Prešporský umelecký spolok. Oženil sa v roku 1850 s Máriou Leyerer, mali spolu osem detí. Ani jedno z detí neprežilo svojho otca, z toho dôvodu sa pokračovateľom rodinnej firmy stal jeho synovec Alexander.

Druhý zo synov – Franz, študoval na benediktínskom gymnáziu, po piatich rokov ukončil svoje štúdium a pokračoval v učení u kamenárskeho majstra. Dva roky strávil čas na Technische Hochschule Wien. Neskôr sa stal v Bratislave vyhľadávaným kamenárom a následne riaditeľom tehelne, ktorá vyrábala kvalitné tehly s označením Feigler. Mal tri deti Karolínu, Paulínu a Alexandra. Zomrel v roku 1855.

Stanica prvej konskej železnice, dielo Ignáca Feiglera st. (zdroj: Wikimedia Commons)

Alexander študoval na renomovaným školách – najprv v Budapešti, potom vo Viedni, v Berlíne či v Mníchove. Štúdiá ukončil na polytechnickej škole v Paríži. Od roku 1880 pracoval ako samostatný architekt v Prešporku a vstúpil do rodinnej firmy svojho strýka (Ignatz ml.), ktorý predpokladal, že nové technológie budú potrebovať v čase industrializácie nového človeka. Začal sa používať nový materiál (železobetón), čím sa začala veľká spolupráca s firmou Pittel&Brausenwetter.

Po smrti strýka sa stal jediným majiteľom firmy a sídlo firmy preniesol na Senné námestie (dnešné Námestie 1. mája), kde bývala celá rodina. Staviteľské aktivity nemal len v Prešporku, ale aj vo Viedni alebo v Györi, od roku 1910 bol členom Prešporskej murárskej, kamenárskej a priemyselnej komory, podpredsedom Obchodnej a priemyselnej komory.

Alexander Feigler realizoval nasledovné stavby: historickú budovu Slovenského národného divadla podľa plánov viedenských architektov F. Fellnera a H. Helmera v roku 1887, mestské divadlo, starú tržnicu, neologickú synagógu na Rybnom námestí, Redutu a iné. Do roku 1886 svoj podnik viedol ako malý staviteľ, ale policajný kapitán Kožehuba oznámil Kráľovskému súdu v Prešporku, že Alexander Feigler už dávno nie je malý staviteľ a mal by svoju firmu zapísať do obchodného registra. To nakoniec aj urobil v apríli 1886 na výzvy súdu. Na záver možno ešte spomenúť jednu krásnu stavbu: kaštieľ v Rusovciach, v časoch Feiglerovcov to bola moderná neogotická stavba, v ktorej neskôr sídlila dokonca princezná Štefánia. Alexander Feigler je posledný úspešný architekt rodiny. A hoci mal šesť detí, ani jedno z nich sa už nevenovalo staviteľstvu či architektúre. Až na syna Franza, ale ten zomrel rok pred svojím otcom.

Firmu Alexander Feigler v roku 1934 kúpil staviteľ a obchodník Karol Prückner. Firma s týmto menom pôsobila oficiálne do roku 1953, kedy ju vymazali z obchodného registra. A to bol koniec inovátorov v stavebníctve a tvorcov novej tváre mesta.

Príbehmi najvplyvnejších rodinných firiem z histórie Slovenska vás sprevádza odborníčka a diplomovaná sprievodkyňa, Dagmar Gubová. www.karpatika.sk