Svetoví vinári – Palugyayovci

V 18. storočí sa časť rodiny presunula do Prešporka, kde sa začala ich podnikateľská história. Na panstve významného magnáta Grassalkovicha sa jeho správcovi, Ignácovi Palugyayovi, narodil syn Jakub. A keďže klebety sa vtedy šírili takisto ako dnes, povrávalo sa, že Jakub nie je synom Ignáca, ale panského stolníka Heinricha Milcha. Ku klebetám prispelo aj to, že Heinrich Milch zanechal Jakubovi 146 zlatých a 13 dukátov, čo Jakubovi umožnilo osamostatniť sa.

V mladom veku si prenajal na Železnej studničke vo Ferdinandových kúpeľoch hostinec s ubytovaním. Služby, ktoré ponúkal, boli skvelé, ubytovanie a najmä jedlo. Prešporok bol známy svojou gastronómiou a Jakub sa zaradil medzi reštaurácie s dobrým menom. Prispelo k tomu správanie Jakuba, pre ktorého platilo: „Hosť do domu, boh do domu.

Po dvoch rokoch pokračoval ďalej a na novej mestskej promenáde si prenajal hotel U zeleného stromu, ktorý zmodernizoval. Vytvoril tam priestor na sedenie pod slnečnou markízou a osvetľoval priestory plynom. Zároveň ponúkal svoju značku vína. Neskôr odkúpil značku hotela a o štyri roky aj samotný hotel „Zum grünen Baum“. Neskôr otvoril aj ďalšiu reštauráciu – Au Café v Petržalke.

„Papá“ Palugyay, ako ho volali Prešporčania, bol veľkorysým človekom, svoje víno daroval na rôzne účely. V roku 1864 firma Jakuba Palugyaya začala s exportom vína. Niečo šlo do USA, niečo do Mexika, kde sa stal dvorným dodávateľom cisárskeho dvora (to skončilo, bohužiaľ, neslávne, popravou cisára Maximiliána). Pre svoje víno získal niekoľko medzinárodných uznaní, napr. v Terste, Bruseli, v Paríži, vo Viedni. Stal sa dvorným dodávateľom v Belgicku a po niekoľkých rokoch aj dodávateľom „K und K“ Habsburskej monarchie.

V sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa rodina rozhodla investovať do výstavby a úpravy nového podniku – Chateau Palugyay na dnešnej Pražskej ulici. V spodnej časti paláca boli obrovské pivnice, dokonca aj pivnica na nehotové vína, zvaná Apoštolská pivnica.

Vedenie firmy prešlo do rúk synov z prvého manželstva, Františka a Jozefa. František vyštudoval obchodnú akadémiu vo Viedni, precestoval Nemecko, Francúzsko, Orient a Anglicko. Skúsenosti z ciest využil pri vedení pivníc firmy. Jozef sa staral o obchodné a exportné aktivity.

Zo syna Karla z druhého manželstva sa stal šikovný hotelier. Firma Chateau Palugyay bola hlavným dodávateľom armády (rozdiel oproti dnešným „suchým“ časom). Titanic – synonymum luxusu, bol tiež zásobovaný vínami firmy Palugyay a synovia. Majitelia podniku boli veľmi pokrokoví. V hoteli, ktorého meno je opradené legendou o vzniku, by sme v tomto čase našli prvé kino a tiež sa tu stretávali pokrokoví občania mesta pod vedením Henricha Justiho a Ferdinanda Martinenga a založili hasičský zbor.

Vo vinárskej firme sa v čase najväčšej slávy a výroby denne zazátkovalo 2 000 fliaš. Hygienické podmienky dosahovali štandardu, ktorý by obstál aj dnes. Zaujímavosťou je, že fľaše sa ešte pred plnením preplachovali vínom, aby boli úplne čisté. Keď ste si siahli na fľašu v bielej rukavici, musela zostať čistá.

Po vzniku Československej republiky sa rozkvet firmy v predošlých rokoch stal jej pádom. Firma mala pohľadávku voči rakúskej armáde v hodnote niekoľkých miliónov korún. Suma vojnovej pôžičky však nebola nijako nahradená, a preto si firma musela zobrať pôžičku od Živnostenskej banky v hodnote 15 miliónov československých korún. Aby sa firma dostala z finančných ťažkostí, vnuci Jakuba Palugyaya zmenili firmu z rodinnej na akciovú.

František a Anton si upisujú akcie v hodnote 750 000 korún, zvyšok delia medzi ostatných akcionárov. Keď sa pozrieme na správy o firme z roku 1923, tak otec Jozef je členom dozornej rady a dvaja Palugyayovci sú členmi správnej rady, v roku 1924 je firma na výrobu vína zisková.

Postupne sa do vedenia dostali zástancovia českých finančných kruhov, čo spôsobilo, podľa dnešného slovníka, prenos technológií do Čiech a útlm výroby na Slovensku. Pre zlú úrodu, hospodársku krízu a pokles dopytu na trhu s vínom vykazuje podnik na konci roka 1927, pod názvom Československá účastinná spoločnosť, ekonomickú stratu. Jedným z dôležitých majiteľov spomínanej firmy bol v tom čase napríklad Christian Karl Ludwig.

Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 firma vyhlásila konkurz. Vydražili 300 sudov s vínom a destilátmi, niekoľko tisíc fliaš s vínom, prevádzkové zariadenia, palác Palugyayovcov a dubový sud s objemom viac ako 17-tisíc litrov. Majiteľom paláca na Pražskej ulici v Bratislave sa stal Stanislav Glvánek. Ten prenajal na podnikateľskú činnosť priestory paláca, ale odmietol všetky ponuky na prenájom vinárskych pivníc.

Jednou z najväčších záhad je vínovod: František Palugyay získal v roku 1910 od mestského úradu stavebné povolenie na výstavbu potrubia, ktoré malo priamo zásobovať vínom vagóny železnice. Firma Palugyay a synovia sa tak mohla pustiť do výstavby vyše sto metrov dlhého vínovodu. Ten viedol z ich paláca na Pražskej ulici (dnešná budova ministerstva zahraničných vecí) popod cestu smerom na Lamač do budovy železničnej stanice, v ktorej v súčasnosti sídli železničná polícia.

Vínne potrubie existovalo ešte v roku 1940, aj keď niektorí tvrdia , že nikdy neexistovalo a ďalší zas, že existuje aj dnes, len by sme v ňom mohli spúšťať diplomatov. Čo s určitosťou vieme, že sa zachovala stavebná dokumentácia. Potrubie by malo mať uzáver v šachte na palugyayovskom dvore, v pivnici bol vypúšťací kohút, v priestore medzi palácom a staničným skladom mal vínovod v podzemí križovať Lamačskú ulicu a prístupovú cestu k skladom na stanici a ďalej pokračovať do skladu za budovou starej výpravnej stanice, kde sa mala nachádzať posledná šachta s uzáverom. Potrubie malo byť prístupné a kontrolované cez niekoľko pozorovacích šácht.

Napriek kvalite a úspechu značky Palugyay, začiatok druhej svetovej vojny je natrvalo spojený s koncom pôvodnej firmy.